Tých obyčajných očí vidím na ulici každý deň stovky.
Sú modré, zelené alebo hnedé, malé, veľké...
No nádherné oči vidím len zriedkakedy...
Ale aké sú?
Proste nádherné. Priezračné ani najčistejší horský prameň. A hlbšie ako Mariánska priekopa. Keď do nich pozriem, vidím človeku až na dno duše.
No nádherné oči, pravé nádherné oči vidia aj na dno tej mojej.
Sú tak osobito zvláštne. Niekedy sa usmievajú,
inokedy sa v nich zračí smútok, i keď ústa sa smejú.
Iba tie nádherné oči mi vždy povedia pravdu. Tie nevedia klamať.
Iba oči. Tie oči!
Veď sú bránou do duše... Nádhernej duše.
Iba nádherná duša dokáže mať tak nádherné oči...
Túžim pozerať do takých očí... No tie, po ktorých túžim, teraz možno niekde odomykajú bránu do duše inej... nie mojej... kiež by vedeli, aké sú pre mňa nádherné.
Žiaľ, i nedosiahnuteľné...
Komentáre
to je život
Mila Polarka,